Nový riaditeľ Stanice-Záriečie Róbert Blaško: Umenie nastavuje zrkadlo a to niektorým vadí. Len preto však nezanikne

Skupina priateľov s veľkými ideálmi založila pred 25 rokmi občianske združenie Truc sphérique. V Žiline im v 90. rokoch chýbal priestor pre súčasné kultúrne dianie, chceli organizovať podujatia, stretnutie, workshopy či spájať podobne zmýšľajúcich ľudí. Tak sa začal písať príbeh kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie a po čase aj Novej Synagógy, pričom obe sú dnes už neodmysliteľnými strediskami umeleckého diania na severnom Slovensku.

Na čele oboch inštitúcií pôsobil od ich vzniku nepretržite Marek Adamov, no na poste ho začiatkom tohto roka vystriedal spoluzakladateľ Róbert Blaško, ktorý je tiež od začiatku súčasťou Stanice.

S novým riaditeľom sme sa v rozhovore rozprávali o tom, čo táto zmena vlastne znamená, o začiatkoch, minulosti aj budúcnosti „Staničky“ a Novej Synagógy, ale aj o tom, ako vníma turbulentné dianie na Slovensku v posledných rokoch či súčasnú situáciu v kultúre. Prezradil tiež, čo pre neho vlastne umenie a kultúra znamenajú a prečo si myslí, že sú základnou potrebou každého z nás. 

Vo februári si vystriedal Mareka Adamova vo vedení kultúrnych centier Stanica-Záriečie a Nová Synagóga. Prezradíš nám, ako ste dospeli k tomuto rozhodnutiu a či to predstavuje zásadné zmeny v produkcii?

Zmena je to predovšetkým formálna a ide skôr o to, aby sme si vzájomne pomohli. Je náročná doba a máme za sebou niekoľko náročných rokov. Najprv nám v roku 2019 podpálili divadelnú sálu, potom prišiel covid a hneď na to problémy s energiami. S Marekom Adamovom sme obaja spoluzakladatelia a v podstate sme sa len vymenili – ja som sa stal riaditeľom a on po mne prebral post zástupcu riaditeľa. Nejde tak o radikálnu zmenu vo fungovaní. 

Stanica Žilina-Záriečie spolu s Novou Synagógou sú stále jedna organizácia a Marek je stále tu. 

Stanicu ste zakladali s Adamovom a ďalšími nadšencami v nultých rokoch v zdevastovanej vlakovej budove na periférii centra mesta. I keď dnes je so všetkým naokolo braná ako samozrejmosť, v začiatkoch to celé pôsobilo trochu ako sci-fi…

Šli sme do toho naivne, mali sme sen vytvoriť vlastný priestor pre umenie, kultúru a komunitu. Keď sme sem prišli, stavba bola už dlho opustená, odpísaná a bola v zlom stave. Všetko sa tu muselo vybudovať od základov, neboli tu ani prípojky, rozvody, stálo to veľké množstvo času a úsilia. 

Zo začiatku nám pomohlo, že sme poznali príklady podobných projektov v zahraničí. Zoznámili sme sa s ich príbehmi a zistili sme, že aj v krajinách na západe je vytvoriť niečo takéto nesmierne náročné. No a pochopili sme, že aj keď to bolo ťažké, tí ľudia do toho napriek tomu šli a nakoniec to zvládli. Očakávali sme že to bude drina, hoci sme boli stále dosť naivní. Čo je asi dobre, lebo inak by sme sa na to ani nepodujali. Keď už sme sa raz rozhodli začať, tak sme to prirodzene chceli zvládnuť. To sa nám aj podarilo, ale trvalo to dlho. Už len základné rekonštrukcie budov Stanice a Novej Synagógy trvali každá 7 rokov.

Oproti iným kultúrnym strediskám je Stanica-Záriečie špecifická aj tým, že sídli v priestoroch stále funkčnej vlakovej stanice, ktorá slúži cestujúcim na trase zo Žiliny do Rajca. 

V tomto spojení je v prvom rade určitá poetika. Hlavne sme si však so slovenskými železnicami vzájomne pomohli. Oni získali z rozbitej staničnej budovy funkčnú, je tu čakáreň pre cestujúcich, môžu si sadnúť do kaviarne, použiť toalety a keď je zima, môžu sedieť v teple. 

My sme zas dostali možnosť využívať tento priestor, a to na 30 rokov za symbolickú cenu prenájmu. Zmluvnou podmienkou však od začiatku bolo preinvestovať na rekonštrukciu 400-tisíc eur, aby sme budovu mohli používať. Stanicu sme teda nemali a ani nemáme zadarmo. V konečnom dôsledku to bola výhra pre obe strany. Na Slovensku bol tento štýl riešenia v tom čase precedens. 

Priestory na Záriečí máte teda oficiálne v prenájme do roku 2033. Je to síce ešte pomerne ďaleko, ale rozmýšľali ste už, čo potom? 

Áno, aj keď to ešte potrvá, už sme v dvoch tretinách a prirodzene nám napadlo, čo ďalej. Samozrejme, radi by sme v tomto príbehu pokračovali. To bude záležať na obojstrannej dohode.

Čakáte pomaly aj na generačnú výmenu? 

Jednak sme otvorení prijímaniu nových ľudí do tímu, čo sa aj deje a teší nás to. Druhá cesta je, že máme záujem vytvoriť umeleckú radu s výrazným zastupením novej generácie. 

Treba podotknúť, že na jednej strane sme kultúrne centrum, ktoré si už dlhodobo samostatne tvorí program, ale poskytujeme priestor aj iným činnostiam, od festivalov, cez rôzne workshopy a neformálne skupiny. Spomenúť možno Young Office, ktorí sa orientujú na vekovu skupinu plus-mínus 18-26 a robia si tu skvelé podujatia. To otvorenie sa je pre nás dôležité a vytvára to predpoklad, že sa v správny čas nájdu vhodní kandidáti, ktorí po nás prevezmú štafetu. 

V nezávislej kultúre sú väčšinou najväčším kameňom úrazu peniaze. Vám sa darí finančne držať nad vodou, aj keď v posledných rokoch to bolo občas krušné. Predpokladám tiež, že si musíte dávať dobrý pozor odkiaľ podporu prijmete a byť prísne transparentní. 

Je to hlavne veľká zmes. Časť peňazí získavame vďaka 2% z dane, iná časť je z grantov a od rôznych sponzorov. Podpora môže byť aj materiálna alebo v podobe poskytnutia know-how. Sponzori nám napríklad priamo pri rekonštrukciách dali nové dvere alebo okná. Celkovo je to ako kvapka ku kvapke a 20 rokov vlastne sústavne improvizujeme, aj keď už máme nejaký zabehnutý systém.

Momentálne však celkovo v kultúre panuje veľká neistota ohľadom budúcnosti, čo súvisí napríklad s dianím okolo Fondu na podporu umenia. Uvidíme čo to urobí s celou scénou. 

Čo sa týka financí, vôbec najväčšie problémy pre nás nastali minulý rok po navýšení cien energií. Zrazu sme za dve budovy mali platiť 80-tisíc eur len za vykurovanie, svietenie a základnú údržbu. Vtedy prvýkrát reálne hrozilo, že zavrieme. 

Tuším ste vtedy dostali aj veľký jednorazový dar od miestnej firmy? 

Áno, vtedy nás zachránila žilinská firma Hyperia a pomohli aj ďalšie firmy – napríklad Teplo Chladno. Výsledkom pomoci je funkčná fotovoltaika na Stanici, ktorá veľmi šetrí náklady na energie. Vo vedení oboch firiem sú filantropi, ktorí pomáhajú miestnej komunite.

V tej krízovej situácii naozaj zafungovala podpora komunity aj drobných darcov a podporovateľov. Aj keď sa zdá že fungujeme veľa rokov, nikdy to nebolo jednoduché. Kultúrne inštitúcie na Slovensku rád prirovnávam ku sklu – sú transparentné, solídne a funkčné, ale veľmi krehké. To, že tu teraz sme neznamená, že tu budeme aj o 5 rokov. Vlastne je to neustály boj, je to psychicky náročné, veľa ľudí vyhorí. 

Ty sám si už mal pocit, že si ohrozený vyhorením? 

Ja už som raz aj vyhorel, a to po dokončení rekonštrukcie Stanice. Odišiel som zhruba v roku 2006 a vrátil som sa asi o 5 rokov, keď sme začínali s obnovou Novej Synagógy. Moje vyhorenie súviselo s tým, že v rámci rekonštrukcie Stanice som ručil aj vlastným majetkom. Bol to obrovský tlak. V jednom bode som sa obával, že ak nedostaneme nejaký grant, budem do konca života splácať pôžičku za niečo, čo ani nemáme. Takýchto situácií bolo viac, ale nie je to len náš prípad. Keď sa pozrieme na iné podobné centrá, tiež musia riešiť úvery v bankách a konkrétni ľudia za ne osobne ručia. 

Tu treba spomenúť situáciu v Maďarsku, tam boli neziskovky likvidované práve tým, že existoval zabehnutý systém čerpania fondov, ktoré potom jednoducho nedostali. 

Máš pocit, že podobný scenár sa začína písať na Slovensku? 

Nuž, politici chcú čoraz viac ovládať  kultúrnu scénu na Slovensku a evidentne nechcú, aby sa tu dalo slobodne dýchať. 

Prečo to tak vlastne podľa teba je? Čo si myslíš že je vlastne motiváciou toho, že určité politické zoskupenia sa snažia uzurpovať si práve oblasť kultúry, ktorá, povedzme si na rovinu, doterajšie vlády nikdy až tak nezaujímala? 

Podľa mňa to vysiela veľmi nebezpečný signál. Ide proti základným zásadam demokracie, je to akoby sme sa vracali do časov normalizácie alebo mečiarizmu. Podľa mňa je teraz kultúra naozaj v ohrození. 

Okrem toho, že kultúra je v ohrození, celkovo zažívame v posledných rokoch na Slovensku silnú polarizáciu spoločnosti. Aj Stanica sa stala stredobodom niekoľko kontroverzií či nenávistných prejavov. 

Podľa mňa je v poriadku mať nejaký názor, a dokonca je v poriadku, pokiaľ je ten názor v niektorých veciach vyhranený. No musíme vedieť viesť slušný dialóg. Základom demokracie je predsa to, že máme rôzne pohľady a dokážeme sa o nich rozprávať. No mám pocit, že to, že sa vieme rozprávať a najmä počuvať, prestáva byť pravda. 

Pripomeňme si ešte zhorenie koncertnej sály S2 v roku 2019. Vieme s istotou povedať, či to bol nenávistný prejav? 

Z vyšetrovania vyplynulo, že požiar vznikol zvonku a nedošlo k nejakému zanedbaniu z našej strany. Nešlo o skrat elektrických rozvodov ani inú technickú poruchu, teda podobný prípad ako nedávno Pink Whale v Bratislave. Polemizovať sa dá o tom, aký bol motív tohto činu, či išlo o náhodného podpaľača, napríklad nejakú partiu grázlov z okolia, alebo to bol cielený, niečím motivovaný útok. Tá prvá možnosť by bola pre mňa určite prijateľnejšia než vedomie, že sme v spoločnosti, kde je niekto schopný vám zapáliť dom, lebo s vami nesúhlasí. 

Ale áno, žijeme v dobe kedy sa takéto veci dejú.

Od záhadného zhorenia S2 ubehlo 5 rokov a naša spoločnosť je ak, tak ešte viac rozdelená ako kedykoľvek predtým. Prispieva podľa tvojho pohľadu aj Stanica nejak k zlepšeniu situácie a zužovaniu názorových priepastí?

Sme dlhodobo otvorení rôznym spoluprácam. Snažíme sa otvárať svoju bublinu aj smerom k iným častiam spoločnosti, neobmedzujeme sa na nejaký úzky profil. Sme aj komunitným centrom pre spolky a projekty. Myslím si, že aj to je dobrá cesta k dialógu na lokálnej úrovni. S niektorými akciam a podujatiami sa sám úplne nestotožňujem alebo sa ma veľmi netýkajú, ale snažím sa byť otvorený. Popri podujatiach máme kaviareň a veľkú záhradu, ľudia vždy môžu len tak prísť s deťmi či stretnúť sa tu s kamarátmi.

Pristavím sa ešte pri aktuálnom dianí okolo ministerstva kultúry a de facto konca Fondu na podporu umenia. Prečo je vlastne pre spoločnosť dôležité, aby nezávislá kultúra na Slovensku pokračovala a dostávala podporu? Narážam na názory, ktoré občas zaznejú aj vo verejnej debate, v štýle „čo ja vlastne s tým mám, chlieb aj tak lacnejší nebude“. Podľa iných si zas podporu zaslúžia len tradičné formy umenia.

Ako by svet vyzeral, keby si každý povedal „čo ja mám s tým druhým“?  V skutočnosti sú dôležité obe - tradičná aj nezávislá súčasná kultúra. Je fajn, keď tie veci vedia vedľa seba existovať, a dokonca aj spolupracovať. Ale ak by sme sa mali dostať do štádia, kedy príde ministerstvo kultúry a povie, toto sa nám páči, ale toto sa nám nepáči, tak je to problém. Ide totiž aj o tú pestrosť. 

Súčasné umenie reflektuje súčasné témy a toto môže byť pre niektorých politikov problém. Ale na to tu umenie vždy bolo, aby nastavovalo spoločnosti zrkadlo. Aj keby zanikli všetky fondy a formy podpory, je nereálne myslieť si, že zanikne nejaká časť umenia. Mimochodom základom umenia je aj sloboda vyjadrenia, čo je dôležitá hodnota demokratickej spoločnosti. 

Dalo by sa povedať, že úlohou umenia je niekedy vyslovene pokladať nekomfortné otázky a kritizovať.

Áno, umenie nás nemá len nejakým spôsobom hladiť a páčiť sa. Niekedy nás má aj prinútiť k zamysleniu a vyvolávať nepohodlné otázky. Alebo proste vyprovokovať - zdvihnúť nás zo stoličky, inšpirovať k činu. Nemôžeme sa obmedzovať iba na estetickú stránku, lebo život nie je len o pekných veciach. Kultúra nás má aj udiviť, šokovať a nemôžeme proste držať na piedestáli len to, čo je „krásne a tradičné“. Ak začneme tento proces nejakým spôsobom umlčiavať…

Počas kariéry si bol v kontakte s umeleckou a kultúrnou scénou aj v rôznych iných krajinách Európy. Našinci majú často tendenciu vyzdvihovať svoje nedostatky, ale napadá ti niečo, čo v tejto oblasti špeciálne dobre funguje práve na Slovensku?

Špeciálne dobrý bol práve Fond na podporu umenia. Išlo o niečo fenomenálne, taká naša slovenská vlajková loď s pozitívnym odkazom, že kultúra sa dá podporovať vo všetkých regiónoch aj odborne a transparentne. Fond dokonca vznikol za jednej z bývalých vlád Smeru, keď bol ministrom kultúry Maďarič. Výnimočné to bolo v tom, že fond fungoval naozaj nezávisle na základe kvality, ktorú posudzovalo 300 odborníkov naprieč oblasťami. To je minimálne vo V4 úplný unikát a je obrovská škoda, že to končí. Pritom to bolo na začiatku požehnané Smerom. 

Táto podpora bola širokospektrálna, dostala sa k malým produkciám, individuálnym umelcom, podporované boli rezidencie, folklór, malé múzeá, knižnice, vydavateĺstvá, malé kultúrne centrá a projekty po celom Slovensku a podobne. Bolo to regionálne mimoriadne silné, zároveň fungovala spätná väzba a rozvíjal sa dialóg s odbornou a kultúrnou obcou. Bolo to niečo svetové a špičkové. Jedným malým zádrheľom bolo, že už zopár rokov bolo na čase navýšiť vzhľadom na infláciu celkový rozpočet. Ale formálne to bol unikát a dôkaz, že aj u nás sa dá spraviť niečo top. 

Slovensko je tiež unikátne v tom, že tu máme vlastne naozaj veľa nezávislých kultúrnych centier. To nie je typické všade v Európe. 

Keďže existujete už dlho, s mnohými ste spolupracovali alebo im pomáhali vyrásť. 

V skutočnosti sme spolu s centrami ako A4 v Bratislave či Tabačka v Košiciach spoluzakladali sieť kultúrnych centier Anténa, ktorá sa dodnes rozrastá. Paradoxne, po pandémii máme na Stanici a v Novej Synagóge viac slovenského programu než zahraničného, predtým to bolo naopak. Takže súčasnosti sa naozaj orientujeme na slovenskú, prípadne českú scénu. 

Vnímaš naopak aj niečo, čo inde funguje lepšie, a čím by sa mala inšpirovať kultúrna scéna na Slovensku, prípadne v Žiline a v okolí? 

Práveže posledné roky sa mi zdalo, že to tu naozaj začína fungovať :). Vidíme to, aj keď sa pozrieme na Žilinu, ktorá má už tradične silné zastúpenie. V prevádzke sú viaceré hudobné kluby, niektoré dlhodobo, iné otvorili v posledných rokoch. To je úžasné. Na Slovensku vznikajú zaujímavé projekty aj v malých mestečkách, v takej Banskej Štiavnici, Rožňave, Topoľčanoch, Liptovskom Mikuláši, legendárne je aj Brezno. Dokonca som nadobudol pocit, že inde to vlastne ide v mnohých ohľadoch ťažšie než tu. 

Stanica je aj súčasťou medzinárodnej siete Trans Europe Hellas, v rámci ktorej absolvujeme pravidelné stretnutia s viac než 200 kultúrnymi organizátormi z celej Európy. Počas rozhovorov s nimi zisťujeme, ako to beží v iných krajinách, a Slovensko v tom porovnaní niekedy pôsobilo naozaj dobre. Zrazu som nadobudol hrdosť na to, že súčasná kultúra na Slovensku je na tom lepšie než v mnohých iných, hoci aj ekonomicky vyspelejších štátoch.

Takže nie je nič, čo by si v slovenskom umeleckom prostredí zlepšil. 

Jedna vec, ktorá tu chýba, je systém podpory kultúrnych na úrovni krajských a mestských samospráv. V Žiline máme dobrý grantovy systém, len tam nie je veľa prostriedkov. Dobrý systém podpory je aj v Bratislave, a to na úrovni mesta aj kraja. Keby však systém fungoval na úrovni VÚC plošne, ku podpore by sa dostalo viac ľudí, napríklad rôzne neformálne skupiny, ktoré robia niečo prospešné pre svoje okolie.

Viaceré samosprávy však tiež dlhodobo bojujú s finančnými problémami, ktoré zvýraznili aj niektoré Matovičove reformy. (Pozn. red.: v roku 2022 sa presunuli veľké finančné zdroje určené samosprávam na úhradu 13. dôchodkov a iných sociálnych opatrení.) Samozrejme, na Slovensku všeobecne chýba nejaká ucelená kultúrna politika a na úrovni samospráv zväčša absentuje úplne.

Keby sme na chvíľu nebrali vôbec do úvahy peniaze, aké najväčšie negatíva vnímaš pri práci v umení na Slovensku?

Občas sa pýtam, či si kultúru na Slovensku vôbec vážime. Od toho sa často odráža práve aj miera podpory, ktorá sa oblasti dostáva. Od revolúcie nastal v našej spoločnosti trend honby za ekonomickým úspechom, zarobiť peniaze sa stalo jedinou a najvyššou prioritou. Možno nastáva čas položiť si otázku, či sme v tom celom trochu nezabudli nielen na kultúru, ale aj na vzdelanie. Myslím si, že nás to teraz trochu dobieha, čo vidíme aj pri ,nekultúre’, ktorá vládne na politickej scéne.

Podľa teba je však kultúra pre každého, aj keď si to priamo neuvedomuje, neoddeliteľnou súčasťou života, nemenej podstatnou ako napríklad stav ekonomiky. 

Predstavme si do dôsledkov deň bez kultúry, nemohli by sme si pustiť žiadnu hudbu ani film, neexistoval by dizajn a architektúra atď. Náš život by bol skrátka niekde úplne inde. Kultúra je zároveň akýmsi lepidlom spoločnosti, človek navštívi nejakú akciu, stretáva iných, vytvára si vzťahy, vznikajú komunitné putá. Je to niečo čo robí život znesiteľnejším. Nemyslím si, že to možno všetko hodiť do jedného vreca a mávnuť nad tým rukou.

Okrem toho, kultúra je drina. Nikto to nerobí pre peniaze, ale skôr pre ten pocit zadosťučinenia a spolupatričnosti. Možno práve na tom to celé vzniklo a naďalej funguje. 

Prichádza leto a letné akcie, festivaly. Možno najväčšou udalosťou roka je pre vás Fest Anča, medzinárodný festival animovaného filmu. Každoročne priláka návštevníkov z celého Slovenska, Česka aj iných krajín. Minulý rok dokonca ako prvý na Slovensku získal kvalifikáciu, ktorá umožňuje nominovať na Oscara. Ako to celé vlastne vzniklo? 

Za Fest Ančou je krásny príbeh, a pritom to nie je vôbec naša zásluha. Festival je dielo študentov filmu a animácie z Bratislavy. Tento nápad dostali, keď tu pred rokmi absolvovali filmové sústredenie, a povedali si, že ho chcú zorganizovať práve tu. Po rokoch ich driny z toho vznikol áčkový festival, ktorý môže nominovať na Oscara. 

Fest Anča teda vôbec nie je náš nápad, len sme mu poskytli priestor a mohli byť svedkami toho, ako nádherne sa to celé vyvinulo. To je tiež príklad toho, čo predstavuje Stanica aj Nová Synagóga - snažíme sa vytvárať priestor, v ktorom môžu vzniknúť aj takéto hodnotné projekty. Za 20 rokov sme sa naučili, že je nesmierne dôležité mať možnosť skúšať, improvizovať ,urobiť chybu a niekedy aj pohorieť. To nové vznikne práve vďaka tomu, že experimentujeme a vyskúšame množstvo postupov, aj keď niektoré sa ukážu ako nepraktické. 

Okrem Fest Anče sme mali prednedávnom po prvýkrát možnosť hosťovať festival Hviezdne noci a v lete nás čaká aj každoročný festival divadla a tanca Kiosk. 

Od počiatku Truc Sperique sú jednou z vašich hlavných činností tvorivé dielne a krúžky.

Veľa ľudí to ani nevníma, ale detské ateliéry sú našou asi najfrekventovanejšou aktivitou. Na krúžky k nám pravidelne chodí cez 100 detí. Školy pravidelne navštevujú náš vzdelávací program v Novej Synagóge, kde majú vždy lektora, ktorý ich prevedie výstavou rozvinie s nimi nejakú tému či workshop. Nejde teda len o pasívne pozeranie sa na výstavu. Týmito programmi prejde ročne okolo 1500 detí. 

A ako spätne hodnotíš vaše doterajšie putovanie? 

Pre mňa je to celé úžasné v tom, že nejde o príbeh mňa, Mareka a spol., ale veľkého množstva ľudí. Stanička existuje vďaka množstvu ľudí, dobrovoľníkov, zamestnancov, malých či lokálnych firiem aj pomoci samosprávy. Nikdy som to nepovažoval za niečo ,naše’, je to komunitný príbeh, a to si na to celom vlastne najviac vážim. Cítim zodpovednosť za to, koľkí do toho dali svoju energiu, čas a nápady. To nás vždy poháňalo vpred a verím, že to pomôže aj v budúcnosti. 

Za 25 rokov fungovania sme zorganizovali vyše 5-tisíc kultúrnych podujatí pre viac ako pol milióna návštevníkov. Keďže mám na starosti koncoročnú administratívu mám prehľad o tom, že za jeden rok u nás vystúpi spolu približne 500 umelcov. Celkovo sme v Žiline počas 20 rokov preinvestovali 10 miliónov eur, ktoré šli v na opravu Novej Synagógy a Stanice-Záriečie, ale aj do miestnej infraštruktúry a do živej kultúry. Myslím, že to snáď v Žiline a okolí niečo zanechalo. 

Prezradíš nám ešte na záver, čím sa okrem bežného fungovania momentálne v tíme najviac zaoberáte? 

Aktuálne hľadáme umiestnenie pre dielo s názvom Sphéra umelca Juraja Gábora. Je to obrovská inštalácia zo 62 kubických metrov dreva, ktorá dlho vypĺňala priestor v Novej Synagóge, a priamo v ňom prebehlo mnoho vystúpení. Momentálne je rozobraté v sklade. Ja osobne by som bol rád, keby sa podarilo umiestniť ho niekde v krajine, ako napríklad v minulosti Zrakovú Pyramídu. Sphéra je silné umelecké dielo. Predstavujem si, že by mohlo slúžiť ako amfiteáter alebo zvláštna vyhliadka niekde v prírode. Je to zakonzervované drevo, ktoré pri ľahkej údržbe vydrží aj v exteriéri minimálne 10 rokov. Asi by sme ju vedeli ponúknuť aj do zahraničia, no najradšej by som bol, keby sa pre ňu podarilo nájsť umiestnenie niekde v Žilinskom kraji.