Dospelí si len ťažko priznávajú chyby, hovorí riaditeľka centra v Lietavskej Lúčke. Najviac tým trpia deti

Len pár kilometrov od Žiliny sa nachádza miesto, o ktorom mnohí v regióne hovoria iba šeptom. Budovu Diagnostického centra Lietavská Lúčka si neraz spájame s tým, čo je na prvý pohľad negatívne. Akoby aj nie, keď si ešte spomíname na slová učiteľky: „Tam nechcete skončiť“. Tento pohľad však nezohľadňuje skutočnú podstatu, ktorá sa za centrom skrýva. Nie je totiž miestom trestu, ale nádeje.

Do zariadenia prichádzajú dievčatá vo veku 14 až 18 rokov s poruchami správania, ktoré tu môžu od základu zmeniť svoj život. Nehovoríme len o „náprave“, ale o skutočnej zmene.  Ak takúto možnosť samy v sebe prijmú, pod vedením odborného tímu preniknú ku koreňom svojich problémov a môžu tak začať odznova.

O tom, akým predsudkom musí centrum čeliť, s akými problémami dievčatá najčastejšie prichádzajú, no aj o zlyhaniach systému pomoci deťom na Slovensku, nám porozprávala riaditeľka diagnostického centra Mgr. Eva Maníková, ktorá zariadenie vedie od januára 2023.

Začnime od základu. Aké je poslanie Diagnostického centra Lietavská Lúčka?

Sme špeciálne výchovné zariadenie pre dievčatá vo veku 14 až 18 rokov s poruchami správania. Na Slovensku je naše centrum pre dievčatá v tejto vekovej kategórii jediným svojho druhu, v Záhorskej Bystrici existuje diagnostické centrum pre chlapcov od 15 do 18 rokov a pre deti do 15 rokov sú diagnostické centrá v Ružomberku, v Bratislave a v Košiciach.

Zriaďovateľom Diagnostického centra Lietavská Lúčka je Regionálny úrad školskej správy v Žiline. Zo strany zriaďovateľa cítim veľkú podporu, ústretovosť a pomoc. Keď čokoľvek potrebujem riešiť, môžem sa na nich obrátiť.

Našou úlohou je dieťa zdiagnostikovať, zistiť aký je problém, jeho príčiny a navrhnúť riešenie. Pobyt u nás trvá zvyčajne tri až šesť mesiacov a deti prichádzajú buď na základe rozhodnutia súdu alebo na žiadosť zákonného zástupcu. V závere pobytu vypracujeme odporúčania na ďalší postup – či už je to návrat do rodinného prostredia, umiestnenie do reedukačného centra alebo do centra pre deti a rodiny.

Galéria: 25 fotiek

Čím je veková skupina 14- až 18-ročných dievčat, ktoré prichádzajú do vášho zariadenia, špecifická?

Dôvodmi, pre ktoré boli ku nám prijaté. Najčastejšími sú záškoláctvo, úteky z domu, nerešpektovanie rodičov, nevhodná partia alebo partner, predčasný sexuálny život, drobná trestná činnosť, skúsenosti s návykovými látkami a aj dievčatá, ktoré si doma prežili veľmi ťažké veci. Musím povedať, že drvivá väčšina našich dievčat pochádza z prostredia, kde to jednoducho nefunguje. Nepamätám si, kedy naposledy bolo u nás dieťa z úplnej, fungujúcej rodiny. Dnes sa ľudia rozvádzajú, rozchádzajú, to sa stáva, ale je skvelé, keď výchovu svojich detí dokážu zabezpečiť. Aj momentálne je u nás dievča, ktoré sa nachádza v strede dlhoročného boja rodičov, a to sa nesmierne odráža na jej správaní. Má neprimerané prejavy správania, sebapoškodzuje sa a nevie sa zorientovať v živote, hoci je to veľmi inteligentné dievča, ktoré bolo kedysi výbornou žiačkou.

V akom režime fungujete? Venujete sa dievčatám len v stanovenom čase alebo celé dni?

S dievčatami sme neustále. Od rána do večera majú všetky pevne stanovený režim. Doobeda majú vyučovanie, poobede výchovné činnosti, prípravu na vyučovanie, relaxačné aktivity. Veríme, že nuda je nebezpečná a môže viesť k vymýšľaniu nedobrých vecí. Preto sa snažíme naplniť ich deň zmysluplnými činnosťami. Často sa stáva, že dievčatá u nás objavia svoj talent, nové záľuby, čítanie, ručné práce, tvorbu. Ukazujeme im, že svet je plný krásnych a zaujímavých vecí. Chodíme s nimi von, na turistiku, kultúrne a športové akcie. Nedávno sme mali besedu s herečkou, ktorá sa ich spýtala, koľké z nich už boli v divadle – z 25 detí sa prihlásila len jedna. Pre mnohé dievčatá je rodinné prostredie nedostatočne podnetné, nezažívajú výlety, návštevy kina alebo divadla či hlboké rozhovory s rodičmi. To je presne to, čo im často chýba – skutočný záujem.

A vy im týmto spôsobom otvárate možnosti.

Áno, ukazujeme im, v čom sú šikovné. Sú nadšené, keď si niečo nacvičia a dostanú potlesk. Uvedomia si, že niečo vedia dokázať. Mnohé z nich sú totiž neúspešné v škole. Možno na prvom stupni bývali dobrými žiačkami, ale postupne začali zlyhávať. Prestali sa o školu zaujímať, začali vynechávať vyučovanie, a keď sa nakoniec vrátili, už nestíhali ostatným spolužiakom. Cítili sa na okraji triedy, pretože zameškali učivo a vytvoril sa začarovaný kruh. A stretávame sa aj s tým, že ich niektorí učitelia zaškatuľkujú, povedia si: „To je tá problémová.“

My to takto nevidíme, venujeme sa im komplexne. Diagnostikujeme ich z hľadiska sociálneho, psychologického a pedagogického. Zaujímame sa o prostredie, z ktorého prišli, ich rodinu, priateľov. Počas pobytu absolvujú psychologické testy. Každá žiačka je v individuálnej starostlivosti psychologičky, zároveň sú zaradené do skupinovej psychoterapie. Z pedagogického hľadiska zisťujeme úroveň ich vedomostí, ich záujmy, silné stránky, pozorujeme správanie v skupine, povahové črty, pracovné a sebaobslužné návyky a tak ďalej. Počas pobytu sa staráme aj o ich zdravie, podľa potreby zabezpečujeme základnú zdravotnú starostlivosť.

Galéria: 25 fotiek

Sú pri žiadosti o prijatie do centra potrebné aj odporúčania od lekárov?

Odporúčania od lekárov nie sú potrebné, ale požadujeme, aby dieťa prišlo s absolvovanými vyšetreniami. Potrebné je potvrdenie o bezinfekčnosti, základné lekárske vyšetrenia, odbery krvi na prenosné ochorenia a gynekologické vyšetrenie s kultiváciami. Dôležité je tiež, aby dieťa bolo negatívne na pedikulózu (pozn. red.: zavšivenie). A v tomto sa stretávame s obrovskými problémami, pretože legislatívne to nie je ošetrené. Pritom niektoré dievčatá, ktoré k nám prídu, majú vážne zdravotné problémy, ktoré by sa inak možno ani nezistili. Vďaka požadovaným vyšetreniam sa u niekoľkých dievčat zistilo aj tehotenstvo.

V takom prípade predstavuje troj- alebo šesťmesačný pobyt skutočne dlhú dobu.

Presne tak. V prípade, že sa zistí tehotenstvo alebo ochorenie, všetky lekárske vyšetrenia a ošetrenia zabezpečujeme len vďaka dobrým vzťahom s lekármi, ktorí nie sú povinní nám pomáhať, ale robia to na základe osobných kontaktov a dlhoročnej spolupráce. Dievčatá sú totiž stále pacientkami svojich lekárov v mieste bydliska. S týmto problémom sa v poslednej dobe stretávame veľmi často, no aj napriek opakovaným žiadostiam o pomoc na ministerstvách – asi všetkých, ktoré existujú – sme v tomto smere zostali bez konkrétnej podpory.

Narážame na sťažnosti niektorých kurátorov, že spomínané vyšetrenia vôbec vyžadujeme. Pýtajú sa ma: „Pani riaditeľka, na základe akých zákonov tieto vyšetrenia požadujete?“ Spísala som preto trojstranový traktát, v ktorom som vysvetlila naše dôvody. Vďaka týmto vyšetreniam sa u niekoľkých dievčat včas zistili ochorenia, ktoré by inak mohli ohroziť aj ostatné dievčatá a aj nás zamestnancov. Samozrejme, nie všetci kurátori sú proti. Často to býva na pleciach ich samotných, keď rodiny nie sú schopné zabezpečiť potrebné vyšetrenia. To už je zase len o ich ústretovosti a o ľudskom faktore.

Venujú sa dievčatá počas pobytu aj štúdiu alebo sa sústredia výhradne na sebarozvoj?

Riadne si plnia školskú dochádzku. Všetky dievčatá ostávajú žiačkami svojich kmeňových škôl v mieste bydliska. Kmeňovej škole pošleme dotazník, v ktorom nám poskytnú často cenné informácie, požiadame o tematické plány a učivo, ktoré sa má žiačka počas pobytu u nás naučiť. Dievčatá sú rozdelené do štyroch diagnostických skupín, podľa veku a dosiahnutého vzdelania. Každá skupina napreduje vlastným tempom, podľa svojich osnov a individuálnych potrieb dievčat. V jednej skupine môže byť podľa zákona maximálne osem žiačok, pani učiteľky majú preto priestor na individuálny prístup.

Okrem vyučovania majú rôzne iné aktivity, terapie. Čo im najviac pomáha posunúť sa vpred?

Je to individuálne. Niektoré rady čítajú, iné sa venujú háčkovaniu, niektoré milujú šport, tanec či spev. Všímame si, v čom je ktorá šikovná, je to pre nás zaujímavé aj z diagnostického hľadiska. Máme tu žiačku, ktorá prekrásne spieva, preto jej dávame možnosť odprezentovať sa pri každej možnej príležitosti. Máme rôzne krúžky, zaujímavé činnosti, každá z nich sa v niečom nájde. Preto je dôležité, aby mali na výber veľa rôznorodých aktivít.

Trikrát do dňa máme komunitu, spoločné stretnutie, kde sa rozprávame o tom, čo sme robili, čo sme prežívali, ako sme sa cítili, čo sa nám podarilo, alebo nepodarilo, riešime konflikty aj pekné zážitky a povieme si, aký budeme mať ďalší program. Vždy v pondelok máme tzv. Voľnú tribúnu, na ktorej zhodnotíme uplynulý týždeň. Vyjadrí sa spoluspráva dievčat, vychovávatelia aj samotné dievčatá. V pondelok doobeda prebiehajú terapeutické skupiny. Celý náš program je nastavený tak, aby dievčatá cítili, že čokoľvek urobia, akokoľvek sa zachovajú, vždy to vplýva aj na ostatných. Nikto z nás nie je ostrov.

Galéria: 25 fotiek

Sú dievčatá ochotné vyjadriť sa počas sedenie otvorene a úprimne, keď sú tam aj ďalšie osoby?

Je to individuálne. Skupinky sú menšie, dôverné, dodržiavajú sa všetky pravidlá psychoterapie, ktoré platia na celom svete. No, samozrejme, je to proces. Najprv potrebujú získať pocit bezpečia, potom vedia byť terapeutické sedenia veľmi užitočné. Ponúkame aj rodinnú terapiu, no záujem rodičov je menší, než by sme si priali. Často sa stáva, že dievča na sebe pol roka pracuje, mení sa, ale vracia sa do prostredia, kde sa nič nezmenilo. Aké má potom šance na dlhodobú zmenu?

Ozývajú sa vám dievčatá aj po odchode z centra? 

Zo zákona nemajú povinnosť ohlasovať sa, no ozývajú sa dobrovoľne. Ak u nás dievča strávi niekoľko mesiacov, vytvorí si vzťah – či už k niekomu z učiteľov, psychológov, vychovávateľov… Sú to deti, potrebujú vzťahovú osobu, aj keď na začiatku si myslia, že sú tu len samí cudzí ľudia. Niektoré sa nám pripomenú cez Facebook, napíšu, ako sa im darí, alebo nás prídu osobne navštíviť. Asi pred rokom k nám prišla 40-ročná pani, ktorá bola u nás ako 15-ročná. Porozprávala dievčatám, ako sa potom odvíjal jej ďalší životný príbeh. Spomínam si aj na dievčinku, ktorá mi napísala: „Pani riaditeľka, už som štyri mesiace bez alkoholu, som na seba hrdá.“ To sú veľmi príjemné momenty. Raz nám jedna naša bývalá žiačka napísala: „Vďaka vám som ako Fénix vstala z popola…“

Sú však aj dievčatá, ktoré sa vrátia do nezmeneného prostredia a potrebujú ďalšiu pomoc. Vtedy sa ozvú niekomu z nás, ku komu mali blízko. Nerobme si však ilúzie, že to tak cítia všetky. Sú dievčatá, ktoré nami prejdú a nezoberú si z pobytu nič. My im môžeme veľa ponúknuť, otvárame im náruč, ale či to dieťa prijme, to už záleží na ňom. Niektoré možno dokonca odchádzajú so zlým pocitom, aj to sa môže stať. Ak sama sebe nedovolí nechať si pomôcť, tak to nedokážeme ani my.

Aké kroky predchádzajú umiestneniu dievčaťa do centra?

Ak je k nám dievča umiestnené súdnou cestou, predchádza tomu viacero krokov. Ak vykazuje nejaké problémy, má veľa vymeškaných hodín, škola je povinná nahlásiť to na sociálnu kuratelu. O pomoc môže požiadať aj samotný rodič. Prvý krok môže spraviť hocikto. Širšia rodina, susedia, ak si všimnú, že dievča sa túla po nociach, rodičia sa doma bijú, kričia, hádajú sa, alebo tam je prítomný alkohol. Z morálneho hľadiska by to aj mali urobiť, keď vidia, že je dieťa v ohrození.

Následne si sociálna kurátorka pohovorí s rodičmi, dieťaťom, so školou, prípadne pošle dieťa ku psychológovi, nastaví pravidlá, navrhne nejaké riešenia. Ak tieto kroky nepomôžu, podá po našom súhlasnom stanovisku kurátor návrh na súd na umiestnenie dieťaťa k nám.

Ako potom prebieha príjem do centra?

Žiačku prijíma sociálna pedagogička a zdravotná sestra. Zatiaľ čo pedagogička vedie pohovor s rodičom alebo kurátorom, zdravotná sestra žiačke vysvetlí, ako bude príjem vyzerať – že sa osprchuje, oblečie do čistého, že jej prezrie pokožku hlavy a spoločne skontrolujú veci, či má všetko potrebné. Tento úvodný proces trvá približne pol hodiny. Nová žiačka ide potom hneď medzi ostatné dievčatá. Dôležitou súčasťou adaptácie je patrónka – staršia žiačka, ktorá nové dievča sprevádza prvé dva týždne, oboznámi ju s prostredím a pravidlami a pomáha jej začleniť sa. Každé dievča absolvuje hneď po príchode vstupné stretnutie s psychologičkou, kde dostane denník a priestor na prvý rozhovor. Chceme, aby cítila, že sa o ňu postaráme.

Galéria: 25 fotiek

Majú dievčatá počas pobytu prístup na internet?

Internet môžu využívať výhradne na vzdelávacie účely, napríklad na Edupage alebo na vyhľadávanie informácií do školy. Kvôli ich ochrane nemajú prístup na sociálne siete ani do svojich e-mailových schránok. Viete, často sa dostávajú do problémov práve kvôli tomu, že sa stretávali s nevhodnými kamarátkami, partiami alebo zverejňovali na internete nevhodné veci. Tu potrebujú byť samé sebou, nie byť ovplyvňované sieťami. Ani mobilné telefóny nemajú k dispozícii, ale každý deň si môžu zatelefonovať s rodičmi. Kontakt s najbližšími im nikdy neodopierame, naopak, podporujeme ho.

A môžu prijímať aj návštevy?

Áno, návštevy sú povolené každú stredu a každú prvú nedeľu v mesiaci. Ak žiačka splní podmienky, môže ísť počas návštevných hodín s rodičmi na vychádzku.

Ako žiačky hodnotíte?

Máme bodovací systém – za čokoľvek dobré, užitočné, pozitívne dostávajú plusové body. Naopak za nevhodné správanie, porušovanie pravidiel dostávajú mínusové body. Raz do týždňa na Voľnej tribúne body vyhodnocujeme. Za určitý počet bodov získavajú výhody nad bežný štandard, napríklad sledovanie televízie navyše, telefonát navyše, nákup v obchode, voľnú vychádzku, víkendový pobyt doma a tak ďalej. Myslím si, že to je pre ne pekná motivácia.

A čo v opačnom prípade, keď dievča zbiera jeden mínusový bod za druhým?

V takom prípade pracujeme na tom, aby sme žiačku motivovali. Samozrejme, návštevy stále môže prijímať, no bez možnosti vychádzky. Rovnako bez ohľadu na počet bodov im vždy umožňujeme telefonáty a listy s najbližšou rodinou. Návštevy neumožňujeme kamoškám a priateľom dievčat. Častokrát je totiž súčasťou zlyhávania práve nevhodná partia.

Stáva sa, že sa dievčatá snažia z centra ujsť, ak im niekto z kamarátov alebo frajer chýba?

Áno, občas sa to stáva, no u nás je útekovosť veľmi nízka. Hoci dievčatá majú príležitosti – chodia na dvor, na vychádzky, na výlety – od začiatku ich vedieme k tomu, že útek ich situáciu nevyrieši. Naopak, môže im ešte viac skomplikovať život. Ak k úteku dôjde, okamžite to hlásime polícii. Keď dievča privezú späť, nejde o to, aby sme ju trestali, hľadáme dôvod, prečo k tomu došlo a ako jej môžeme pomôcť zvládnuť nepohodu.

Je prirodzené, že ak by aj vás v šestnástich umiestnili do neznámeho prostredia, premýšľali by ste nad útekom, myslím si, že aj ja. No jedna vec je myšlienka a druhá, či s ňou niečo spravíme. Dôležité však je naučiť sa vyhodnotiť, že toto nie je dobré riešenie. Útek totiž nie je len o porušení pravidiel, je aj rizikový. Mladému dievčaťu, ktoré sa ocitne bez peňazí, bez dokladov a bez telefónu v cudzom meste, môže niekto ľahko ublížiť.

Galéria: 25 fotiek

Ako to vyzerá, keď sa deti vracajú do bežného života? Je ochota zo strany rodičov niečo doma zmeniť?

Je to vysoko individuálne. Rodičia majú pri návštevách možnosť pohovoru s odborným tímom, kde im porozprávame, ako sa ich dcére u nás darí a oni nám povedia, čo sme sa nedozvedeli z dokumentácie. Z rozhovorov vnímame ich prístup, niektorí sú veľmi benevolentní, iní zase prísni. Pri ukončení pobytu dávame rodičom viaceré odporúčania, častokrát odporúčame rodinnú terapiu. No ak si rodičia dokážu priznať svoju chybu a prijať naše odporúčania, je to skôr výnimka ako pravidlo. My dospelí si niekedy veľmi ťažko priznávame svoje zlyhania.

Aké je v centre zloženie zamestnancov?

Všetci pedagogickí a odborní zamestnanci musia mať ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Učitelia a vychovávatelia špeciálnu pedagogiku. Ak majú ukončené pedagogické vzdelanie, je potrebné doplniť si špeciálnu pedagogiku. V súčasnosti máme dvoch kolegov, ktorí si dopĺňajú vzdelanie. Psychologičky majú, samozrejme, vyštudovanú psychológiu, sociálne pedagogičky zase sociálnu pedagogiku.

Vzdelanie je dôležité, no dôležitý je aj vzťah k našej práci. Keď som do diagnostického centra v roku 1995 nastúpila ako čerstvá absolventka, staršia kolegyňa mi povedala: „Ak vydržíš mesiac, vydržíš celý život.“ A mala pravdu. Keď sa človek nájde v tejto práci, tak je to úžasné. Nie je to o tom, že si odrobíte svoje a idete domov. Väčšina kolegov v našom tíme zariadením naozaj žije. Máme skvelý tím, ktorý dáva do tejto práce kus svojho srdca.

O tom vzťahu svedčí aj to, že sa zamestnancom dievčatá neskôr ozývajú. Cítia v nich oporu.

Áno. Moja filozofia, nielen odkedy som nastúpila do funkcie riaditeľky, ale aj roky predtým, je založená na pozitívnom prístupe a motivovaní dievčat. Nekritizujme, neponižujme, ale naopak, chváľme, povzbudzujme ich, ukážme im, v čom sú dobré. A učme ich niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. S tímom mojich kolegov sa nám tieto myšlienky darí napĺňať.

S akými predsudkami sa ako diagnostické centrum stretávate?

Napríklad, že sú tu samé zlé dievčatá, narkomanky a deti sa u nás len „pokazia“. To, samozrejme, nie je pravda. Rodičom, ktorí prichádzajú s takýmito obavami, vždy hovorím, že naše dievčatá sú presne také isté ako ich dcéra, s takými istými trápeniami. Nedelia sa na dobré a zlé. Alebo že tu dochádza k šikanovaniu či fyzickému trestaniu. To tiež nie je pravda. Vďaka tomu, že sme menšie zariadenie, akékoľvek náznaky šikany medzi dievčatami riešime okamžite. Dievčatá vedieme k tomu, aby riešili konflikty vhodnou komunikáciou, s rešpektom a porozumením. Fyzické tresty u nás zo zásady nepoužívame, to je nemysliteľné a neprípustné. Je to proti nášmu presvedčeniu a ani zákon to, samozrejme, nepovoľuje.

Galéria: 25 fotiek

Čo viedlo k tejto práci Vás?

Mňa sem v podstate pritiahol osud. Kedysi toto zariadenie sídlilo v Žiline. Ako dieťa ma tá budova v meste fascinovala, bola pre mňa taká tajomná. Stále som si kládla otázku, čo sú to tam za deti? Prešli roky, vyštudovala som špeciálnu pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave a začala som tu pracovať. Keď som sa neskôr stala riaditeľkou, pán PaedDr. Rudolf Kostoliansky, ktorý ma kedysi ako mladé dievča prijímal do zamestnania, mi povedal: „Vidíš, vtedy si bola dievčatko, ktoré sa pozeralo zvonka, a dnes si tu riaditeľkou.“

Pôvodne som chcela byť učiteľkou slovenčiny a občianskej výchovy, ale vtedy, ešte za socializmu, ma na vysokú školu neprijali. Po štyroch rokoch praxe v školskej družine, popri ktorej som absolvovala nadstavbové štúdium na Strednej pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach, som sa rozhodla pre denné štúdium špeciálnej pedagogiky. Moji rodičia veľmi nerozumeli, prečo som sa rozhodla práve pre takúto cestu, plne ma však podporovali. Po rokoch sa ma môj otec spýtal: „Evinka, prečo si si vybrala takú ťažkú školu? Takú náročnú prácu? Veď my sme ťa tak pekne vychovali.“ A možno práve preto. Ja som to dostala – lásku, stabilitu, podporu – a teraz to potrebujem odovzdať ďalej.

Zmenila vás nejakým spôsobom táto práca?

Určite áno. Tento rok to bude už 30 rokov, čo tu pracujem. Samozrejme, všetci sa rokmi meníme, formujú nás životné skúsenosti, vzdelanie, ale určite ma zmenilo aj centrum. Učí ma predovšetkým trpezlivosti.

Akú funkciu ste zastávali pred tým, než ste sa stali riaditeľkou? Aj na novej pozícii ste stále v kontakte s dievčatami?

Začínala som ako vychovávateľka, potom som pracovala ako liečebná pedagogička a neskôr ako sociálna pedagogička. Vtedy boli u mňa stále zástupy detí. Keď som sa stala riaditeľkou, bála som sa, že s nimi stratím kontakt. Veľmi by mi to chýbalo. Teraz (pozn. red.: počas rozhovoru) mám síce dvere zatvorené, ale inak sú moje dvere stále otvorené a deti sem chodia. Samozrejme, musím riešiť aj plynárov, vodárov, elektrikárov, financie, ale najdôležitejšie je to, aby som tu bola pre deti. Aby vedeli, že kedykoľvek a s čímkoľvek môžu za mnou bez strachu prísť. Stretávam sa s nimi aj v triedach, vediem Voľnú tribúnu a keď mi to čas dovolí, zúčastňujem sa ranných alebo popoludňajších komunít.

Ak by ste niečo mohli zmeniť v systéme starostlivosti o deti a mládež detí na Slovensku, čo by to bolo?

Všeličo by sa dalo zmeniť. Samozrejme, naliať peniaze do školstva, aby sa zlepšili podmienky. Určite je potrebné spružniť systém, najmä v súdnictve, kde dlho čakáme na právoplatnosť súdnych rozhodnutí. Bolo by tiež dobré viac oceniť prácu sociálnych kurátorov, nielen finančne, ale aj morálne. Chodia do terénu, sú unavení, vyčerpaní, niekedy sa to potom odráža aj na spolupráci s nimi. Ďalšia vec je vzdelávanie zamestnancov, ktoré sa teraz, našťastie, rozbehlo. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie nám v rámci projektu ponúka rôzne vzdelávania zdarma, tak to maximálne využívame.

Čo sa týka platových podmienok, vieme, že celé školstvo je ťažko poddimenzované, ale úplne na výsmech sú platy nepedagogických zamestnancov. V januári sme hľadali údržbára, prihlásilo sa niekoľko mužov. Hanbila som sa, keď som im hovorila, aký plat im môžem ponúknuť. Väčšina z nich to odmietla, vraveli, že práca by sa im páčila, ale živia rodinu a potrebujú zarobiť. Plat údržbára na plný úväzok nedosahuje ani minimálnu mzdu. Rovnako sa tu narobia aj naše kuchárky, vláčia ťažké hrnce, pracujú cez víkendy, sviatky. Nechcite vedieť, za aké peniaze.

Galéria: 25 fotiek

Čo by ste teda chceli zmeniť tu, priamo v centre? Predstavte si, že máte neobmedzený rozpočet.

Minulý rok sa nám podarilo rekonštruovať dievčatám izbičky, klubovne a chodbu na 1. poschodí, na čo som veľmi pyšná. V súčasnosti maľujeme izby, klubovne, chodbu na 2. poschodí, schodiská, obkladáme rokmi zničené schody a pokračovať budeme rekonštrukciou suterénu, ktorý je vo veľmi zlom stave. Je tam aj priestor, kde by sa dala urobiť pekná telocvičňa. Postupne by som chcela kompletne vynoviť učebné pomôcky, vymaľovať triedy a vymeniť v nich nábytok. Skrášliť naše priestory, lebo aj prostredie vychováva. A keby som skutočne mala neobmedzené prostriedky, každému kolegovi by som mesačne prihodila niekoľko stoviek.

Máte víziu na najbližšie roky?

Áno. Naďalej viesť zariadenie v súlade s princípmi modernej špeciálnej pedagogiky. Pozitívnym prístupom, ponúkať dievčatám čo najviac možností, čo najmenej trestov, čo najviac odmien, ale vždy s myšlienkou, že čokoľvek urobia, musia si byť vedomé následkov svojho konania. V očiach odbornej verejnosti sme vnímaní pozitívne. Dostávame spätnú väzbu, že sme jedno zo špičkových zariadení v rámci Slovenska, ale bola by som rada, keby to tak vnímali aj rodičia a deti. Chcem, aby rozumeli, že k nám nejdú za trest, ale dostávajú príležitosť začať znova. Neprichádzajú si to k nám len „odsedieť“, prichádzajú sem nájsť samé seba.